ZA DVERAMI ATELIÉRU
Aňa Ostrihoňová || 4. 5. 2011 || www.inaque.sk

Daniel Brunovský niekoľko rokov fotografoval slovenských výtvarníkov v ich ateliéroch a kunsthistorička Denisa Doričová namiesto sprievodných textov k týmto fotografiám urobila s každým z umelcov rozhovor. Kniha Slovenské ateliéry je výsledkom tejto spolupráce – zbierkou záznamov z veľmi osobitých stretnutí.

Tieto (autorizované) záznamy vypovedajú o výtvarníkoch viac než by dokázali akékoľvek sprievodné texty. Prepísané sú doslovne, bez tzv. novinárskych úprav a krátenia. Čitateľ miestami stratí prehľad o tom, kto sa pýta a kto vlastne odpovedá. Každý z výtvarníkov odpovedá "svojou" slovenčinou, sám určuje, o čom bude rozprávať viac a o čom menej. Prezentuje to, čo ho zaujíma – a nie je to len umenie.

Do výberu sa dostala najmä staršia (najstaršia) žijúca generácia, a tak sú prvé rozhovory zamerané najmä na spomienky na štúdium a profesorov, na pravidlá "inej doby". Rozhovory sa točia okolo politiky a umenia na objednávku. O pomeroch na bratislavských a pražských výtvarných školách. Postupne s mladšou generáciou prichádza reflexia zmien v postupoch, v organizácii škôl, konkrétne bratislavskej VŠVU a jej jednotlivých ateliérov. Rozhovory prestupujú jeden do druhého – spájajú a rozdeľujú ich pohľady na rôzne teórie či diskusie o umení.

Dá sa to robiť milión spôsobmi, ale najťažšie dobre

Alebo diskusie o živote – takýmito sú najmä prvé z rozhovorov v knihe. Milan Laluha či Rudolf Fila už z titulu svojho veku na ne "majú právo". Rudolf Fila nehovorí však len o živote. Rozvíja napríklad svoju teóriu o gýčiaroch a uplatňovaní šikovnosti v praxi. Práve pohľady na kresličské remeslo – manuálnu zručnosť sa rôznia. Niektorí – ako Juraj Bartuzs tvrdia, že "keď chce byť niekto profesionálny výtvarník, mal by ovládať základ. Môže niečo porušiť vedome, ale nie preto, že to nevie," iní na odkresľovanie a modelovanie počas prípravky na VŠVU spomínajú s nechuťou.

Od zručností sa prechádza k diskusiám o abstrakcii a realizme. Tejto téme sa Doričová venuje v rozhovore s Vladimírom Ossifom, ktorý sa abstrakcii ako jeden z mála slovenských maliarov venuje. Tvrdí, že medzi "abstrakciou a dekoráciou existuje krehká hranica," – divák, ktorý nemá "napozerané" ju obyčajne vníma len cez farbu. Rozoznať dobrú abstrakciu od nevydarenej je nesmierne ťažké. Téma sa vracia v rozhovore s Ivanom Csudaiom, ktorý tvrdí, že u nás nie je abstrakcia vnímaná pozitívne, pretože neexistuje reálna tradícia.

Ateliér?

Celkovo sa však rozhovory, či skôr záznamy zo stretnutí, v Slovenských ateliéroch, nezaoberajú téoriami umenia – sú osobnejšie. V odpovediach na jednoduché otázky o procese tvorby a (ne)spokojnosti s ňou sa prejavuje osobnosť výtvarníka. Často jeho či jej postoj vidieť v obrazoch a grafikách. Inokedy si videné a vypovedané protirečia.

Napríklad Robert Bielik, ktorého maľby by mohli byť dielom perfekcionistu (výrez jeho obrazu na začiatku tohto textu), sú v konečnom dôsledku komplikované najmä preto, že ich autorovi inak "nemá ako ujsť čas". Z ilustrácií Mareka Ormandíka na druhej strane cítiť energiu a vtip. On sám priznáva, že maľuje rýchlo a je pre neho veľmi ťažké, aby sa bral vážne.

Doričová s Brunovským nahrávali rozhovory väčšinou v ateliéroch. (Až na výnimku Vladimíra Havrillu, ktorý hneď na začiatku napadol koncepciu knihy a odmietol sa fotiť pri svojich veciach). A samozrejme je tento priestor – ateliér, témou, pri ktorej začínajú, a ku ktorej sa vracajú. 

Snáď najlepšie význam miesta, kde možno tvoriť, vyjadrila Klaudia Kosziba – "Mať možnosť odstupu a nárok na vlastný mentálny aj fyzický priestor, ktorý s takým druhom činnosti, ako je maľovanie, súvisí, je dosť podstatná vec." 

Každá doba má svoje prejavy… len ide o to, či sú ešte výtvarným umením

V každom prípade sú Slovenské ateliéry vydareným pokusom o zmapovanie slovenského výtvarného prostredia v širokom časovom priestore v netradičnom (nekatalógovom/neslovníkovom) formáte. Čitateľovi zbytočne nepodsúvajú jeden spôsob videnia, čo sa často stáva pri monografiách. Práve naopak, jednotlivé problémy, ktorým výtvarný život na Slovensku čelí, má možnosť vnímať z rôznych strán a vytvoriť si svoj vlastný – "obrázok".

 

VÔŇA CIGARETOVÉHO DYMU AJ CHUŤ VÍNA
Jana Močková || štvrtok 19. 8. 2010 || SME

Predstaviť takmer päťdesiatku slovenských výtvarníkov nie je nič ľahké. Dokazuje to aj niekoľko kilogramov vážiaca kniha Daniela Brunovského a Denisy Gury Doričovej Slovenské ateliéry.

Výtvarník Daniel Brunovský odfotil na sympóziu pred štyrmi rokmi niekoľko svojich kolegov. Spontánna aktivita sa rozvinula do cieľavedomého projektu. V roku 2008 už fotografie takmer sedemdesiatky umelcov - výtvarníkov v prostredí ich ateliérov vystavoval.

Ďalšie dva roky posunuli zopár šťastných náhod a výborný nápad do knižnej podoby. Publikácia Slovenské ateliéry obsahuje fotografie a rozhovory napokon "iba" štyridsiatich šiestich výtvarníkov. Svojím rozmerom a najmä hmotnosťou nespĺňa práve kritériá kabelkového čítania počas jazdy električkou. Doma by rozhodne nemala chýbať.

Život ateliérov

"Rytmus dychu, melódiu reči, hustotu cigaretového dymu, chuť vody či vína a najrôznejšie vône som cez klávesnicu prepašovať nedokázala," hovorí v úvode spoluautorka Denisa Gura Doričová, "dúfam však, že zapísané slová zakonzervovali iné dôležité veci: stav mysle, tok myšlienok, typické výrazy, charakter spomienok, životnú spokojnosť či zatrpknutosť, tvorivú nechuť alebo nadšenie."

Jej slovami by sa dala v skratke charakterizovať celá kniha. Naozaj iba v skratke. Bola by však  škoda zovšeobecňovať rozhovory, na ktoré sa preniesla veľká časť spomínanej "váhy". Prišli by tak o to ťažko uchopiteľné čaro, fluidum, dušu, mágiu, tajomno. Aj tie sa v rozprávaniach s výtvarníkmi často skloňujú.

Len žiadnu žurnalistiku

"Diktafón je diablov výmysel. Prišli ste robiť špionáž?" pýta sa dvojice autorov Bohdan Hostiňák. Každý z rozhovorov je niečím špecifický, no v prvom rade - autentický. Autori do nich predsa len prepašovali všetky spomínané chute a vône. Možno preto, lebo jedným z Brunovského kritérií bolo: "Len žiadnu žurnalistiku." Chcel sa vyhnúť slovným súbojom za každú cenu a trval na nekrátených odpovediach.

Vznikli tak skôr hovory ako rozhovory. Nemajú presný začiatok a mnohé ani koniec. Stále prebiehajú, niekde uprostred sa zastavia, lebo "nedali by ste si kvapku koňaku?", "ani kávu alebo trochu vína, ste tu autom?", "nie je vám chladno, môžem zavrieť okno," a pokračujú ďalej.

Po prečítaní desiatky, dvadsiatky sa podobné spestrenia už môžu javiť ako opakovania starého fóru, tentoraz však spoľahlivo fungujúceho. Asi preto, že vôbec nejde o vtip. "Duely výtvarník verzus výtvarník majú celkom inú príchuť ako hovory výtvarník verzus teoretik či novinár," hovorí Doričová na margo občasných doplňujúcich otázok Brunovského počas rozhovorov. Doričovú môžeme v tomto prípade  pokojne zaradiť medzi výtvarníkov.

Kolobeh učenia

Z otázok sa nestáva začarovaný kruh. Skôr špirála stále sa doplňujúcich pohľadov na vyvíjajúce sa udalosti. Rozhovory sú v knihe zoradené chronologicky. Začínajú sa Vierou Kraicovou (nar. 1920) a končia sa Michaelou Rázusovou-Nociarovou (nar. 1976).

Na poslednej strane je menný zoznam. Môžete začať čítať podľa osobných preferencií či sympatií. Neskôr však zistíte, že nemožno vynechať ani jeden. Až príliš spolu súvisia. Spájajú ich roky na Strednej škole umeleckého priemyslu,  mená pedagógov od Jána Želibského, Jána Mudrocha, Dezidera Millyho, Petra Matejku, na ktorých spomínajú oni -  Rudolf Fila, Ján Berger, Rudolf Sikora, Daniel Fischer, Ivan Csudai - ktorí sa sami stávajú pedagógmi ďalších - kolobeh.

Ďalší ako Alexander Ilečko nechceli učiť. "Vytvoril som si ateliér, kde som zvrchovaným človekom," hovorí. "Ten záväzok, že musím prísť načas, či mám náladu, alebo nemám náladu, musím sa prispôsobiť, mi nevyhovoval."

Udával si ma?

A hoci autori nechceli zachádzať do konfrontácií, predsa sa im nedalo úplne vyhnúť. Prečo aj? Načo sa zbytočne tváriť, že medzi umelcami nedochádzalo a nedochádza k žabomyším vojnám a názorovým rozdielom? Bez ich objasnení alebo aspoň pokusu o ne by bol obraz ich svetov neúplný. Každý má nárok ponúknuť svoj kus reality, záleží len na nás, do akej miery ju prijmeme za realitu objektívnu. Treba sa ďalej pýtať, i keď nie všetky otázky sa kladú jednoducho: "Ako môžeš diskutovať s kamarátom, s ktorým si strávil dvadsať rokov, a opýtať sa ho: Udával si ma?" potvrdzuje Jozef Jankovič.

"Maľovanie považujem za dialóg a ten sa dá viesť prakticky donekonečna," hovorí Rudolf Fila. Aj dialógy s výtvarníkmi (a mnohými ďalšími, ktorí v knihe nedostali miesto) by sa dali viesť ďalej ako po poslednú stranu tejto knihy.

Iba ťažko by sa to podarilo niekomu s iným prístupom, ako zvolili Brunovský s Doričovou. Veľkoryso predstavujú osobnosti, ktoré rozprávajú zväčša len svojou tvorbou. Ich špionáž do prostredí a svetov umelcov sa podarila. Bohdan Hostiňák na tému tvorby vraví: "Jednoducho, nedá sa bez nej existovať... Každá iná činnosť je pre mňa stratou času."

Kniha Slovenské ateliéry je dôkazom, že nekonečný dialóg s výtvarníkmi je možný a dôležitý. Asi by sa bez neho dalo existovať, ale to sa dá koniec koncov bez mnohých vecí. Stálo by to však za niečo?

 

V KNIHE NEMOHLI BYŤ VŠETCI, HOVORÍ DANIEL BRUNOVSKÝ
Jena Opoldusová || 13. 7. 2010 || http://kultura.pravda.sk/

 

"Všetci sa tomu vyhýbajú. Ako môžeš diskutovať s kamarátom, s ktorým si strávil dvadsať rokov, a opýtať sa ho: Udával si ma?“ Tak odpovedá Jozef Jankovič na otázku Daniela Brunovského na stránkach knihy Slovenské ateliéry. Reprezentatívnej publikácie, ktorá sprostredkúva nekaždodenné stretnutia s najvýznamnejšími predstaviteľmi slovenskej výtvarnej scény. Autorom nápadu, fotografií a neraz aj zvedavým publicistom je Daniel Brunovský.

 

 

Prečo ste začali nazerať do ateliérov?
Na jednom sympóziu na Morave asi pred štyrmi rokmi som fotografoval svojich kolegov. Urobil som zopár záberov a zdalo sa mi to ako dobrý nápad fotografovať výtvarníkov, ktorých ľudia poznajú len cez ich tvorbu, ale nepoznajú ich vizuálne. Najprv to bola iba nesystematická zábava, ktorá prerástla do systematického zámeru.
 

 

 

Fotografie šesťdesiatich ôsmich výtvarníkov v intimite ateliérov ste vystavovali na jeseň roku 2008. Už vtedy ste mysleli na knihu?
Vôbec nie. Najskôr bolo cieľom projektu priblížiť zabudnutých výtvarníkov, ktorí sú naši – nechcem použiť slovo velikáni – ale sú to veľké mená, ktorých tváre dnes prakticky nikto nepozná. Keď niekomu poviete napríklad meno Anton Cepka, nikto ho nepozná, čo je tragédia, pretože je to jeden z našich najznámejších výtvarníkov v zahraničí. Vtedy som ešte myslel iba na katalóg k výstave.

Bolo od výstavy ešte ďaleko ku knihe?
Keď som pred tri a pol rokom urobil prvé fotografie projektu Slovenské ateliéry, netušil som, že sa mi to podarí dotiahnuť až do podoby knihy. U nás na niečom takom nikto systematicky nepracoval. V Čechách vyšla v roku 2005 kniha České ateliéry a začiatkom 60. rokov Pražské ateliéry. Knihy som poznal a niečo také mi na Slovensku chýbalo.

Prvým krokom bol katalóg k výstave Slovenské ateliéry?
O textoch do katalógu sme uvažovali s Ivanom Melicherčíkom, s ktorým sme vytvorili prvý zoznam výtvarníkov, ktorých som mal nafotiť. Potom sme si povedali – keď už je katalóg, mohla by vzniknúť aj kniha väčšieho rozsahu. Lenže v priebehu prác sa Ivan Melicherčík z projektu vytratil.

Ako ste našli spoluautorku knihy Denisu Doričovú?
Bola to čistá náhoda. Nepoznal som ju, stretnutie sprostredkovala naša spoločná známa. Keď sme hovorili o knihe, zhodli sme sa na tom, že jej ťažisko sa prenesie z fotografií na rozhovory.

Hneď ste si padli do oka?
Nie, chvíľu to trvalo. Od začiatku sme si však rozumeli v tom, aká by mala byť štruktúra knihy, teda technické veci. Možno sme každý spočiatku cítili ináč, takže naša komunikácia vyžadovala väčšie spoznanie.

Niektoré rozhovory vedie Denisa Doričová sama, v iných ste partnerom aj vy. Dôvody?
Aj to je číra náhoda. Najprv Denisa robila rozhovory sama, lebo nechcela, aby som pri nich bol. Čo som, samozrejme, akceptoval. K Jane Farmanovej, s ktorou sme sa poznali, sme prišli s Denisou spolu a pri rozhovore som už zostal. Potom sa to ešte niekoľkokrát zopakovalo.

Ako ste sa cítili v úlohe človeka, ktorý sa pýta? Na čo ste boli zvedavý?
Dnes by som povedal, že som do toho iba vŕtal. Pripravená prichádzala Denisa, ja som skôr dával doplňujúce otázky, keď som mal pocit, že niečo ešte treba dopovedať. Navyše, ako ich kolega, vedel som o súvislostiach, o ktorých novinári ani kunsthistorici nevedia.

S fotoaparátom ste vstúpili do sedemdesiatich ateliérov. Podľa akého kľúča ste vyberali štyridsaťšesť výtvarníkov, ktorých v knihe predstavujete?
Pravda je, že výber bol ťažký. V priebehu práce sa ukázalo, že v knihe nemôžu byť všetci. Lebo by vážila šesť kilogramov, nedalo by sa v nej listovať a stála by veľmi veľa peňazí. Snažili sme sa teda zachytiť hlavne staršiu generáciu, a takisto mimobratislavských umelcov. Kľúčom bol pocit, ktorí ľudia by v knihe chýbať nemali.

Prezradili ste, že fotografovanie Vladimíra Kompánka bolo doslova partizánskou akciou. Rozhovor s ním však v knihe chýba.
Keď som ho chcel fotografovať, po telefóne ma odmietal. Prišiel som so "sťahovákmi“, ktorí niečo odnášali a infiltroval sa do otvorených dverí. A fotografie Kompánek nezrušil. Na rozdiel od rozhovoru, ktorý sa nakoniec predsa len uskutočnil. Pri autorizácii sa mu nepáčil vlastný rozhovor. Mal pocit, že my jeho priamu reč prerozprávame, trvali sme však na forme rozhovoru. A nebol jediný, ktorý neautorizoval svoj rozhovor.

Ste maliarom, grafikom, sochárom, šperkárom, autorom nábytkových solitérov. Čím vás zvábil svet fotografie?
Fotografujem od pätnástich rokov, teda už veľmi dlho. Nikdy som ale nemal ambíciu prezentovať sa ako profesionálny či umelecký fotograf. Ani keď som nafotil sedemdesiat výtvarníkov v ich ateliéroch, necítim sa fotografom. Je to pre mňa iba rozšírenie mojich výtvarných aktivít.

Ako dnes hodnotíte svoju skúsenosť s touto knihou?
Fotografoval som veľa výtvarníkov, ktorých som osobne nepoznal, len cez ich dielo. Videl som ich ateliéry, ich tvorbu, mal som možnosť sa s nimi porozprávať a do určitej miery sa podarilo tieto zážitky aj sprostredkovať, hoci iba v torze. Bolo to veľmi zaujímavé. Ale jedna takáto kniha, hoci dobrá, stačila.