Karol Valíček (rozprával)
Karol Plicka (zapísal)
Iva Kadlečíková (upravila)
Albín Brunovský (ilustroval)

Vydavateľ: Virvar, s.r.o.
Rok vydania: 2010 
Počet strán: 212
Jazyk: slovenčina 
Väzba: Tvrdá väzba / Hardback
ISBN: 978-80-970513-0-3
nová kniha

 

Karol Plicka, český a slovenský fotograf, režisér, kameraman, hudobný vedec, etnograf..., objavil v roku 1953 pri fotografovaní Vltavy slovenských reemigrantov z rumunského Rudohoria. Zaujala ho ich tradičná slovesnosť, predvádzaná pozoruhodnými rozprávačmi, medzi ktorými vynikal Karol Valíček. Plicka zaznamenal množstvo unikátnych rozprávok v šarišskom i zemplínskom nárečí s prvkami rumunčiny. Upravila a do tlače ich pripravila Iva Kadlečíková. Ilustroval ich Albín Brunovský. Výber z rozprávok vyšiel po prvý raz v 80. rokoch v českej Panorame, druhýkrát v roku 1995 v martinskom vydavateľstve Osveta. Nikdy nie v takej podobe, akú si Plicka želal. Viac ako dvadsať rokov po jeho smrti a vyše pol storočia od zaznamenania vychádza kompletné Valíčkovo rozprávanie s ilustráciami Albína Brunovského po prvý raz.

Valíček Karol - Plicka Karol, Prekrásny Janko Rozprávky rumunských Slovákov

9,50 €Price
  • KNIHA KAROL PLICKA: PREKRÁSNY JANKO VIRVAR, 2010
    Monika Kompaníková || .týždeň || číslo 50/2010 || www.tyzden.sk

    Kniha rozprávok Prekrásny Janko je kniha, ktorej vlastný príbeh by stačil na napísanie ďalšej knihy. Spletitá cesta sa začala v roku 1953, keď Karol Plicka objavil v zapadlých šumavských dedinách slovenských reemingrantov z rumunského Rudohoria. Po vojne sa z Rumunska do českého pohraničia vrátilo niekoľko tisíc Slovákov, ktorí pôvodne pochádzali zo Zemplína, Šariša alebo Spiša. Jedným z nich bol aj Karol Valíček, kŕmič a pastier dobytka na farme štátneho podniku v osade Šlegov v okrese Šumperk. Valíček rozprával rozprávky, ktoré jemu rozprávala jeho tetka a Karol Plicka jeho rozprávanie v šarišskom a zemplínskom nárečí s prvkami rumunčiny nahrával a prepisoval. Vzácny materiál, doslovné rukopisné prepisy, začal spracúvať Ivan Kadlečík, nakoniec celú edičnú prípravu vynikajúco dokončila Iva Kadlečíková. Karol Plicka zomrel v máji roku 1987 a slovenského vydania zbierky sa nedožil. Aj napriek intenzívnej práci všetkých zainteresovaných bolo potrebných viac ako päťdesiat rokov, aby sa príbeh jednej knihy uzavrel. V roku 2010 vydalo kompletnú zbierku rozprávok aj s pôvodnými ilustráciami Albína Brunovského a doslovom Ivy Kadlečíkovej vydavateľstvo Virvar. Prekrásny Janko je prekrásna knižka, ktorá sa dobre drží v dlaniach a ešte lepšie číta.

     

    NAJPRAVDIVEJŠIE NA SVETE SÚ ROZPRÁVKY 
    Ondrej Sliacky || umelecký mesačník pre deti Slniečko

    Prv než skonštatujeme, že kniha rozprávok rumunských Slovákov Prekrásny Janko je pozoruhodným edičným a výtvarným činom, skutočne tým, čomu sa hovorí kultúrna udalosť, je nevyhnutné pripomenúť ľudí, ktorí sa na ňom podieľali, resp. ozrejmiť okolnosti, ktoré vznik tohto ojedinelého diela podmienili a ovplyvnili. Prvým z nich je český umelecký fotograf, kameraman, filmový režisér a folklorista, nadšený slovakofil Karol Plicka. Slovensko bolo jeho osudom, a hoci sa narodil vo Viedni (1894) a umrel v Prahe (1987), jeho posledným želaním, našťastie splneným, bolo byť aj po smrti na Slovensku.

    So slovenským folklórom, ktorý zbieral a spracovával, sa po prvý raz stretol už v detstve. Vtedy ho očaril divadelný ochotnícky súbor zo Skalice, ktorý pri jeho vystúpení v Hradci Králové sprevádzala myjavská kapela legendárneho primáša Samka Dudíka. Bol to zážitok, ktorý trinásťročného chlapca poznamenal natoľko, že o štyri roky neskôr chce uvidieť Slovensko na vlastné oči. Vypuknutie 1. svetovej vojny mu v tom zabránilo, po nej, po vzniku Československej republiky, však už svoje prvé učiteľské prázdniny trávi v Piešťanoch a v ich okolí. Sám hudobne nadaný, ešte ako chlapec spieva v slávnom viedenskom Wiener Sängerknaben, ako sedemnásťročný študuje husľovú hru u vychýreného pražského profesora Mařáka, zapisuje predovšetkým regionálne ľudové piesne. Dokonca tak precízne, že tieto zápisy oceňuje sám Leoš Janáček. V nasledujúcich rokoch svoj zberateľský záujem rozširuje i o zvykoslovie a ľudovú slovesnosť, čo neunikne pozornosti ľudí z Matice, z jej národopisného odboru, takže od roku 1923 sa stáva jej stálym spolupracovníkom. Je ním až do roku 1939, keď ho z jeho milovaného Slovenska ak už aj priamo nevyženieme ako stovky jeho rodákov, tak aspoň vypoklonkujeme. No, my ako my. Roduverní! Ešte kým sa tak stane, Karol Plicka zásadným spôsobom zasiahne do dejín slovenskej etnológie, v nejednom prípade priekopnícky až zakladateľsky. Popri zápise takmer 25 000 ľudových melódií, desiatkach osvetovo-populárnych interpretácií, ktoré podľa znalcov majú priekopnícky význam pri konštituovaní našej muzikológie, čoraz viac používa fotoaparát. Najprv preto, aby zdroj svojho záujmu zdokumentoval a tak svoje etnologické záznamy i týmto spôsobom zvierohodnil, neskôr aby špecifickým vizuálnym spôsobom prenikol do jeho vnútra. Prirodzene, predovšetkým do vnútra tých, ktorí tu stáročia vytvárali svojskú kultúru, ale i do vnútra krajiny, v ktorej sa rodili, žili a umierali. Plicka je kreatívny typ etnológa, nie je to tradičný terénny zberateľ. Je umelec, a umelecké sú i jeho fotografické výpovede. Viac než dokumentárnym svedectvom upútavajú poetickosťou, emotívnosťou, monumentálnou duchovnosťou, ktorými ten, čo ich dokázal objaviť a zachytiť - či si to uvedomoval, alebo nie – spochybňoval masarykovský čechoslovakizmus s jeho relativizovaním slovenskej národnej identity. A nielen nimi. Už v polovici 20. rokov siaha po filmovej kamere, ktorou môže vytvoriť „živé“ etnologické obrázky. Lenže opäť – ako pri fotografických záznamoch – nereprodukuje. Ide do hĺbky, k podstate. Preto jeho filmy sú viac než len etnologickými reportážami. Sú to precízne komponované filmové skladby, ktoré emotívnym spôsobom prinášajú svedectvo o existencii autentického národného spoločenstva a jeho originálnej kultúry. Ako dokazuje Zem spieva (1932), filmová obdoba literárneho naturizmu, dokonca vytvorená s jeho prvými textami, ide o suverénny autonómny umelecký tvar, ktorý upútal domácu, ale i európsku verejnosť. A to nielen svojím obsahom, ale najmä bravúrnosťou jeho filmového vyjadrenia. Kto už dnes vie, že to bol on, Karol Plicka, ktorý ako prvý slovenský filmár, isteže, českej národnosti, za film Po horách, po dolách na I. filmovom festivale v Benátkach roku 1932 získal zlatú medailu, pričom svoj úspech zopakoval aj na II. festivale prestížnym Pohárom mesta Benátok za film Zem spieva. To ocenenie musel získať, pretože dobovú európsku kinematografiu, ktorá práve v tom čase objavuje svoju zvukovú budúcnosť, doslova zaskočil tým – to si už na pomoc berieme názor znalca – že od záznamu odvekých vitálnych zdrojov rudimentárneho života dospel „k hľadaniu étosu bytia, k tomu, čo v protirečivostiach času reprezentuje večný fenomén života, jeho trvanie a vždy platné hodnoty“.

    A teraz nasleduje typický slovenský paradox! Keďže Plickove filmy napriek svojej kvalite a zahraničnému oceneniu nemôžu doma v tržbe konkurovať americkým filmom, najmä ich gýčovým odnožiam, dokonca nevedia vykryť ani svoje výrobné náklady, okrem iného aj pre nie veľký záujem samotných Slovákov, ďalším Plickovým projektom je odzvonené. Jeho posledným tvorivejším činom je už len filmová reportáž Za Slovákmi do New Yorku po Mississippi, ktorú nakrútil v roku 1937 ako člen delegácie Matice slovenskej vyslanej do USA z podnetu J. C. Hronského. V súvislosti s témou tejto reportáže treba pripomenúť, že Plicka v 30. rokoch rozšíril svoj zberateľský záujem aj o ľudovú kultúru slovenských vysťahovaleckých enkláv v Rakúsku, Juhoslávii a v Rumunsku.

    Kniha rozprávok rumunských Slovákov Prekrásny Janko nie je však výsledkom tejto fázy Plickovej zberateľskej činnosti. Je to iný príbeh, a hoci sa dotýka rumunských Slovákov, odohráva sa v inom čase a v inej fáze Plickovho života. Ale to je po vojne, na Slovensku sa už nehuláka Rež a rúbaj do krve..., Česi sa neženú peši do Prahy a židia sa nenakladajú do dobytčích vagónov. Plicka sa môže vrátiť, odkiaľ pred šiestimi rokmi musel odísť, keďže pár jeho matičných kolegov pravdepodobne zasiahol Salieriho syndróm. Stáva sa predsedom novozriadenej Slovenskej filmovej spoločnosti, dokonca nakrúti dva filmové dokumenty a je umeleckým poradcom filmu Varuj, ojedinelej výpovede o tom, že počas slovenského štátu nežili tu len gauneri, ale aj slušní a vnútorne slobodní ľudia. Pravdepodobne sa však udeje niečo, o čom nevieme, aj keď nie je zas ťažké domyslieť si čo, a Plicka opäť odchádza do Čiech, kde spoluzakladá Filmovú akadémiu múzických umení a stáva sa jej prvým dekanom. Prečo roku 1950 pražskú akadémiu opúšťa, či dobrovoľne, alebo vynútene, jeho biografie neuvádzajú (hoci nezabúdajú pripomenúť, že roku 1948 sa stal členom komunistickej strany), isté však je, že je to koniec jeho filmárskych aktivít. Nie však zberateľských a fotografických. Po monumentálnom súbore Slovensko vo fotografii Karola Plicku (1949) začína s prípravou veľkolepého albumu Vltava, lyrickej výpovede o prírodnom i kultúrnom fenoméne českého národa.

    A tu sa začína druhá kapitola príbehu Prekrásneho Janka. Pri svojich fotografických potulkách po šumavských dedinách na hornom Povltaví Plicka na jar roku 1953 natrafil na Slovákov repatriovaných z Rumunska. Nepochybne to bol preňho šok, ako bol predtým pre samotných repatriantov, ktorí sa po druhej svetovej vojne rozhodli vrátiť na Slovensko a namiesto Zemplína či Šariša, odkiaľ pochádzali ich predkovia, sa nechcene ocitli na druhom konci republiky, v kraji, kde dovtedy stáročia žili nemecké komunity. V každom prípade je to neuveriteľná hra náhody. Spomeňme si, ešte v medzivojnovom období Plicka podnikne etnologickú cestu do enkláv rumunských Slovákov, aby zistil, či a v akej podobe funguje ich väzba s rodným prostredím, niečo ako kultúrna pamäť, no definitívnu odpoveď v podobe nezvratného, zvrchovaného umeleckého dôkazu nachádza v - Čechách! V tejto súvislosti mi prichádzajú na um Feldekove slová z doslovu k Veľkej knihe slovenských rozprávok, že ak sme prežili, ak sme si uchovali svoju reč, je to aj vďaka rozprávke. Tým nezvratným dôkazom, že časť rumunských Slovákov o svoju kultúrnu pamäť neprišla, je totiž ona. Plicka by nebol Plickom, keby po objavení niekoľkých rodín rumunských Slovákov nebol sa okamžite prejavil ako etnológ. Tak sa zoznámil s Karolom Valíčkom, ktorý je ďalšou osobnosťou nášho príbehu o Prekrásnom Jankovi. Bol to päťdesiatročný pastier a kŕmič dobytka na miestnom štátnom majetku, ktorý ho spomedzi všetkých repatriantov zaujal čudnou jazykovou zmesou šarišského dialektu a rumunčiny. Vlastne zaujal ho ani nie tým, ako rozprával, ale čo rozprával. To „čo“ bola rozprávka. Isteže na prvé stretnutie nemohlo jej byť veľa, to málo, čo si Plicka vypočul, mu však stačilo na to, aby sa o pár mesiacov k svojmu objavu vrátil. Tentoraz už aj s magnetofónom a s lingvistkou Máriou Rackovou.

    Na tomto mieste by bolo vari vhodné zalistovať v knihe O Slovákoch v Rumunsku, v ktorej básnik, esejista a novinár, rumunský Slovák Ondrej Štefanko zaznamenal genézu slovenských enkláv v Rumunsku. Kvôli historickej presnosti treba dodať v dnešnom Rumunsku, pretože v druhej polovici 18. storočia, keď slovenskí kolonisti začali prichádzať do rovinatých oblastí aradskej župy, do hornatých krajov župy bihorskej a severovýchodnej Bukoviny, patrili tieto oblasti habsburskej ríši. Rumunskými sa stali až po zániku Rakúsko-Uhorska v roku 1918. Slováci sem prichádzajú v niekoľkých vlnách a z rôznych oblastí Slovenska, z Oravy, Novohradu, okolia Trenčína a Nitry, zo Spiša, Šariša i zo Zemplína, ale súčasne dochádza aj k tzv. sekundárnej kolonizácii, keď sa slovenskí kolonisti z Békešskej Čaby a Sarvaša, teda z dnešného Maďarska, usadzujú v Nadlaku, administratívnom i kultúrnom centre rumunských Slovákov, a tak rozširujú jeho slovenský ráz. Časť slovenských kolonistov zakladá vlastné roľnícko-pastierske, ale i drevorubačské osady, ďalšia časť - roľníci, baníci zo Spiša - sa nasťahuje už do oblastí obývaných príslušníkmi iných etník, kde ich zasahuje proces akulturácie až asimilácie rumunsko-maďarského rázu. V roku 1918 sa slovenská migrácia do rumunských žúp končí a nastáva opačný proces, ktorý v rokoch 1945 - 1948 vyvrchoľuje masovou reemigráciou (21 000 Slovákov) do Československa. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2002 žije dnes v Rumunsku 17 000 občanov slovenskej národnosti. O ich kultúrnej existencii niet žiadnych pochýb. Dôkazom toho nie je len snaha udržať folklórne spomienky na pôvodnú vlasť, ale predovšetkým úsilie rozvíjať vlastnú autorskú kultúru.

    V čase Plickovho medzivojnového etnologického prieskumu bola však situácia značne odlišná. Okrem niekoľkých ľudových škôl a cirkevných zborov, ktoré už vyše stopäťdesiat rokov udržovali jazykové povedomie slovenských kolonistov, neexistovali žiadne inštitúcie, ktoré by saturovali, resp. garantovali, keď už nie rozvoj, tak aspoň záchovu ich národnosti. Z tohto dôvodu vyhliadky na národné prežitie neboli príliš veľké. Napriek tomu Plicka z návštevy slovenských rumunských lokalít neprišiel na Slovensko s ich úmrtným listom. Zistil totiž, že pred totálnou asimiláciou zachraňuje slovenských kolonistov nielen jazyk, ale aj ich pamäť, niečo ako kultúrny gén, ktorý si navzájom odovzdávajú z generácie na generáciu. Definitívne mu to potvrdil o dvadsať rokov neskôr pastier Karol Valíček, ktorý sa narodil v Rumunsku, v dedine Šarany v Bihore, a po druhej svetovej vojne sa ocitol v Čechách. Medzi rozprávaním rozprávok mu totiž povedal: „Všetky rozprávky, čo som vám rozprával, som počul od svojej tetky. Tá ich poznala veľa a veľa a vydržala ich rozprávať celé hodiny. Sedela s nami deťmi aj celú noc a rozprávala a rozprávala. Odkiaľ ich ona poznala, to vám ja veru nepoviem. Ani to, kto tie rozprávky prvý vymyslel, ani to vám neviem povedať. My sme ich len počúvali, na nič sme sa nepýtali. A teraz ich zase ja rozprávam, ako som si ich zapamätal.“ Či rozprávačova príbuzná sa tiež narodila v novom prostredí, alebo ešte na Slovensku, nevieme. Čo je však nespochybniteľné, je fakt, že Karol Valíček bez toho, aby to vedel, rozprával rozprávky svojich východoslovenských predkov. V detailoch možno v nich objaviť odkazy na nové prostredie, ako možno pripustiť i možnosť, že Karol Valíček ako každý talentovaný ľudový rozprávač rozprávkový príbeh modifikuje a variuje, jednoducho tvorí, nie reprodukuje, v podstate však to, čo Karol Plicka počúval a zvukovo zafixoval na magnetofónový pás, je autentická slovenská folklórna rozprávka. Akási „rozprávková konzerva“, ktorá si svoju jedinečnosť zachovala tak, že prenesením do iného geografického priestoru sa „zachránila“ pred autorskou literárnou konverziou, ktorá sa na Slovensku rozbehla od polovice 40. rokov 19. storočia. V tomto ohľade sú jeho zápisy skutočne unikátne, v pokušení som ich porovnávať s medzivojnovými záznamami Franka Wolmana a jeho poslucháčov zo Slavistického seminára FF UK. O to viac, že to, čo zapisoval Frank Wolman a jeho poslucháči, nemuselo byť vždy, aspoň nie všetko, originálnym nálezom, objavom, ktorý unikol pozornosti štúrovskej zberateľskej generácie v 19. storočí. Súčasne s autorskými variantmi folklórnej rozprávky, tak ako ich poznáme z Dobšinského zbierok, existuje totiž aj ich sekundárne podanie, akási folklórna kompilácia, ktorá vznikla ich spätným ľudovým prerozprávaním. Chcem tým povedať, že Plickova zbierka rozprávok získaných od rumunského Slováka je z odborného etnologického hľadiska pozoruhodná prinajmenšom v dvoch smeroch: možno na nej skúmať „pôvodnú“ folklórnu rozprávku, jej podobu pred procesom zliterárňovania, ako aj mieru kontaminácie prvkami nového, v našom prípade rumunského prostredia.

    Na začiatku 40. rokov 19. storočia Samuel Reuss, náš prvý zberateľ ľudovej rozprávky, zdôrazňoval, že rozprávka podobne ako iné historické nálezy je pramenným dokladom duchovnej existencie našich predkov. Akýkoľvek dodatočný zásah do jej podoby na spôsob úpravy či podania je absolútne neprípustný, pretože je znehodnotením jej výpovednej hodnoty. Etnológ ju má zaznamenať, skúmať z rôznych odborných hľadísk, pričom - ak sa má vyhnúť predčasným, a teda i možným mylným záverom – nemal by sa ponáhľať s jej publikovaním. Plicka sa neponáhľa. Či po prácnom prepise hodín a hodín nahraného Valíčkovho rozprávania ho aj skúma, vyhodnocuje, alebo ho len archivuje, nevedno. Vlastne nevedno, či odborná verejnosť o jeho stretnutí so slovenským repatriantom z Rumunska vôbec vie. Isté je len, že roku 1975 ako osemdesiatjedenročný, teda po vyše dvadsiatich rokoch od svojho stretnutia s Karolom Valíčkom, píše do martinského vydavateľstva Osveta redaktorke Ive Kadlečíkovej: „Vážená paní Kadlečíková, odpusťte, že se obracím na Vás, nevím totiž, jestli je Váš pan choť v Martine. S doporučením mého přítele Milo Urbana rád bych se informoval, jestli by neměl chuť upravit jazykovou stránku mé obsažné rukopisné zbírky rozprávok rumunských Slováků. Jde o vzácný materiál, v němž by mohl nalézt vědecké i tvořivé uspokojení. S pozdravy Kerel Plicka. Praha 25. 6. 1975.“

    Opäť malé pozastavenie. Po Karolovi Plickovi a Karolovi Valíčkovi do príbehu o Prekrásnom Jankovi vstupuje ďalšia osobnosť – spisovateľ Ivan Kadlečík. Na osvieženie pamäti siahol som po dobovom oficiálnom slovníku slovenských spisovateľov, ktorý pod názvom Encyklopédia slovenských spisovateľov pripravil kolektív autorov vtedajšieho Literárnovedného ústavu SAV. Zbytočne. Pozabudol som totiž, že v roku 1984 žiadna lexikografická príručka, ktorá by registrovala samizdatových autorov a ich diela, neexistuje, presnejšie, nemohla existovať. Ivan Kadlečík je v tom čase a bude celých dvadsať rokov perzekvovaným autorom. Ako mladý novinár a šéfredaktor Matičného čítania sa v rokoch 1968 - 1970 angažuje proti totalitnému režimu i proti vojenskej likvidácii obrodného procesu. Nerobí to v jeho centrách, angažuje sa v Martine, v Matici slovenskej, čo je horšie, než by to robil v Prahe či v Bratislave. Malé mesto vie totiž vždy s tými, čo ho nejakým spôsobom prevyšujú, v tomto prípade mravne, zúčtovať. Samozrejme, aj s úrokmi. Pravda, vo vhodnom čase, a tak len čo normalizační gauneri vycítili, že nastala ich hviezdna chvíľa, začali konať. V Matici bol prvý na rade Ivan Kadlečík, Pavel Hrúz, Tomáš Winkler, Jaroslav Rezník, Pavol Vongrej. Leteli, pretože na rozdiel od stoviek podobných – privolávam si za svedka Novomeského - neodvolali ako súdruh Galilei. Zlomiť ich mala exkomunikácia z tvorivého života, existenčné ťažkosti, trýzeň, samota. Je pravdou, že ani jeden z nich neskončil vo väzení, ale zlomte vtákovi krídla...

    Ivan Kadlečík je štyri roky bez zamestnania, v Martine sa nenájde nik, kto by mu dal prácu. Jaroslav Rezník je v tej istej situácii. I on chodí od dverí k dverám, jedni sa boja, druhí nechcú. Vtedy – s tromi malými deťmi na krku, Kadlečík je v obdobnej situácii - sa rozhodne zaklopať na dvere normalizačného ministra kultúry Miroslava Válka. V liste, ktorý mi napísal, o tom hovorí: „Minister Válek ma prijal bez predchádzajúceho ohlásenia, nechal ponúknuť koňakom a kávou. Pozorne ma vypočul a tesne pred záverom asi polhodinovej návštevy povedal toto (citujem presne, lebo také niečo si č